Minulý rok sme boli nadšení prírodou v Demänovskej doline a tak sme sa toto leto vybrali na dovolenku do Hrabovskej doliny. Pobyt sme financovali z dvoch percent daní, ktoré boli poukázané na účet združenia Pre Michala. Aj týmto článkom ďakujeme všetkým tým, ktorí nám darovali svoje dve percentá z dane za predchádzajúci rok.

Cesta

Náš Michal má už dvadsaťjeden rokov a je odkázaný na našu celodennú starostlivosť. Prvé kroky spravil vo vestibule liečebného domu Marína v Kováčovej, keď mal štyri roky. Od tej chvíle s ním chodíme na prechádzky.

Takmer ako každý chalan aj Michal zbožňuje autá, autobusy, trolejbusy a cinkajúce električky. 

Takže cesta autom do Hrabova nie je žiadna kalvária. Michal spokojne sedí v aute na zadnom sedadle a pozoruje krajinu a mihajúce sa vozidlá na ceste.

Hrabovo

Prvý dojem bol rozpačitý. Všade bolo plno áut, ľudí, penziónov, chát a turistických atrakcií. Pripadalo nám to, ako keby sme prichádzali k moru, kde je dovolenková destinácia v plnom prúde. Na takéto niečo sme neboli zvyknutí, keďže nechodíme pravidelne na dovolenky. Skôr dávame prednosť na liečenie Michala v kúpeľoch.

Náš finančný príjem je totižto obmedzený, keďže Michal býva častejšie chorý, tak jeden z nás rodičov sa mu musí venovať. Prvých pätnásť rokov to bola manželka a potom som po nej prevzal štafetu starostlivosti o Michala. T.z., že len jeden z nás pracuje a živí rodinu. A to je dosť obmedzujúce a z toho dôvodu sme sa museli plne prispôsobiť týmto životným okolnostiam.

Keďže je pandémia, tak rad na recepcii je v odstupoch a s rúškami na tvári. Po vybavení formalít sa ubytujeme a ďalšie sklamanie zažívame pri výhľade z balkóna. Pred nami je stavenisko nových penziónov. Našťastie v apartmáne budeme len v ranných a podvečerných hodinách. Inak sa budeme potulovať v okolí a na horách.

Túry

Prišli sme sem, aby sme zmenili mestské prostredie a užili si pár dní v obkolesení lesov a hôr, kde žblnkotajú potoky. Nočná obloha je obsypaná hviezdami a všade cítiť lono prírody.

Túry si vyberáme deň dopredu a náročnosť terénu prispôsobujeme schopnostiam nášho Michala. 

I keď chodí, tak to nie je samostatná chôdza. Potrebuje, aby bol vedený a udržiaval daný smer. Drobné prekážky na ceste dokáže aj sám zdolať. Pri väčších si vyžaduje pomoc.

Napríklad pri stúpaní do kopca, kde sú kamene alebo korene, tak tam je žiadúce, aby sme ho viedli a treba ho aj ťahať za ruku. Dolu kopcom je to ešte náročnejšie. Michal svojou postavou nekopíruje terén a je strnulo vystretý. Z toho dôvodu ho musíme od chrbta držať obidvoma rukami a dávať pozor, aby sa nepotkol. Inak by sme leteli nosom dolu kopcom. Niekedy to dá poriadne zabrať. Cieľ však vždy nedosiahneme a pre náročnosť terénu a jeho neschodnosť s Michalom sa obraciame späť. Na túre môžme byť maximálne štyri hodiny. Dve hodiny tam a dve späť. Michalove možnosti sú obmedzené jeho fyzickými dispozíciami. 

Prvý deň sa uberáme náučným chodníkom Medvedej cesty. Keď už máme posledné chaty za chrbtom, tak vchádzame do celkom iného sveta. Terén je nenáročný a obdivujeme les. Bez problémov prídeme až k Minifarme pod Sidorom, ktorá je však opustená a rovnakou cestou sa vraciame späť.

Ďalšie dni absolvujeme túry Čutovskou dolinou, výstup na Hrad Likava. Navštívili sme po roku aj Demänovskú dolinu, ktorou sme boli očarení. Vybrali sme sa aj na Brankovský vodopád a z Hrabova sme vyšliapali na Malinô Brdo. Taktiež sme navštívili malebnú osadu Vlkolínec.

Michal si od prvého dňa užíval dni dovolenky. I keď nerozpráva, tak vníma svoje okolie a tešil sa, že zmenil domáce prostredie za pobyt v horách. Po príchode do apartmánu sa radoval z ubytovania a z prítomnosti nás rodičov.

Ernest Klotton