Michal mal minulý rok dvadsať rokov a chodí do posledného ročníka Praktickej školy na Dúbravskej ceste v Bratislave. Má rád školský kolektív a s obľubou pozoruje, čo sa okolo neho deje. Pred nástupom do tejto školy navštevoval Špeciálnu základnú školu na Žehrianskej ulici v Petržalke a do prvého ročníka nastúpil keď mal sedem rokov.

Mal veľkú triedu, kde bolo veľa hračiek a rozličných hudobných nástrojov, ktorým dominoval klavír. Pani učiteľka sa s nimi hrala rozličné hry, ktorými si cvičili jemnú motoriku. Za školskou lavicou si maľovali obrázky a niekedy modelovali s plastickým pieskom, čo bolo veľmi zábavné. Keď pani učiteľka spievala za doprovodu klavíra, alebo gitary tak bolo veselo. Niekedy si dokonca v triede aj v kruhu zatancovali a to bolo piskotu.

Na spoločné prechádzky chodili s pani učiteľkou aj jej asistentkou. Vtedy Michal držal za ruku jednu z nich a pozoroval pouličný ruch. Najviac sa mu páčia veľké autobusy, ktoré tak vrčia a pomestí sa do nich množstvo cestujúcich. Obzrie sa však aj za každým autom a keď rachotí motorka, tak vtedy by na ňu najradšej nasadol a odfrčal s vetrom opreteky.

Po prechádzke v triede odpočívali deti na veľkej posteli a tu sa perfektne kotúľalo. Z postele bol dobrý výhľad na celú triedu a bolo vidieť všetko, čo sa v nej deje. Pretože niektorí spolužiaci sa hrali, alebo cvičili s pani učiteľkou. Po toľkej drine vždy dobre padla desiata a na nej si Michal  vždy pochutí.

Tento školský rok je veľmi zvláštny. Máme tu pandémiu, akú ani naši rodičia a dokonca ani pani učiteľky nezažili. Zrazu deti museli zostať doma a s rodičmi vytvorili jednu bublinu a chránili sa pred tým záhadným vírusom, ktorý označujú ako COVID-19. Ľudia sa začali zahaľovať do rúšok a nevidieť im na pery a ich úsmevy. Najhoršie však bolo to, že deti nechodili do školy. Život začal byť nudnejší a jednotvárnejší.

Teraz, keď sa opätovne otvorili školské brány, tak to začína byť zaujímavejšie. Pani učiteľka púšťa Michalovi a jeho spolužiakom v triede rozprávky a rozličné pesničky. Najzábavnejšie je však, keď si pani učiteľka dá na ruku maňušku a začne deťom rozprávať rozprávky a spievať pesničky.

Počas prestávok sa Michal rád prechádza po dlhých chodbách a počúva džavot svojich spolužiakov, ku ktorému sa niekedy rád pridá a výska od radosti. Škola vtedy žije svoj život a ten je neopakovateľný.

Ernest Klotton