Tento rok Monika buchla po stole a rázne vyhlásila: „Ideme konečne k moru!“ Pre niekoho je to samozrejmosť, pre nás to bolo rozhodnutie, ktoré v sebe nieslo roky odopierania, obáv, ale aj obrovskej nádeje. Naša rodinná realita je totiž v mnohom iná. Život s naším 25-ročným synom Michalom, ktorý nerozpráva a denne čelí kombinácii detskej mozgovej obrny (DMO), mentálnej retardácie s autistickými rysmi a symptomatickej epilepsie, nás naučil skromnosti aj veľkej opatrnosti. No nastal čas vystúpiť z komfortnej zóny. Toto je úprimný príbeh o tom, ako sme sa po rokoch finančných ťažkostí a tisíckach obáv vybrali autom na chorvátsky ostrov Vir. Bez príkras, s blúdením, manželskou talianskou domácnosťou v aute, ale aj s tichou radosťou v morských vlnách.

Keď je aj finančná chudoba príliš drahá

Boli časy – a trvali celé roky –, keď sme mali naozaj hlboko do vrecka. Dovolenka pri mori bola pre nás nedosiahnuteľným luxusom. Boli sme radi, že dokážeme poplatiť bežné účty a udržať rodinný chod nad vodou. Žiaľ, realita nás niekoľkokrát pritlačila k múru tak pevne, že sme museli siahnuť po spotrebných úveroch.

Ak ste to niekedy zažili, viete, ako to chodí. Tieto pôžičky sú nesmierne predražené. Banky aj nebankovky veľmi dobre vedia, že nemáte na výber, a tak vám s úsmevom dookola ponúkajú „výhodnejší“ úver na splatenie toho predchádzajúceho. Je to pasca. Našťastie sme tomuto nekonečnému kolotoču nepodľahli, no jedno viem s istotou: finančná chudoba je v konečnom dôsledku nesmierne drahá a vyčerpávajúca.

Posledné roky sa však situácia stabilizovala. Začali sme opäť cestovať – hoci spočiatku len u nás doma na Slovensku. Tieto pobyty boli skvelé, no cítili sme, že potrebujeme radikálnu zmenu. Ja, Monika a najmä náš Michal. Náš syn síce nerozpráva, no som hlboko presvedčený, že svet okolo seba intenzívne vníma. Nové podnety a zážitky sú pre neho rovnakou motiváciou a motorom, ako pre každého z nás.

Keď navigácia povie „Slovinsko“ a vy nemáte známku

Na cestu na ostrov Vir som sa pripravoval priam vedecky. Priznávam, podľahol som umelej inteligencii (AI). Plánoval som s ňou trasu, radil sa o detailoch a hoci s ňou nie vždy hneď súhlasím, nakoniec spoločne nájdeme rozumné riešenie. Moja nervozita pramenila najmä z faktu, že s autom za hranicami Slovenska nemám takmer žiadne skúsenosti. Ak nepočítam susedné Česko, toto bola len moja tretia šoférska cesta do zahraničia.

Hoci som mal v rukách vytlačený plán cesty od AI a zapnutú GPS navigáciu, realita ma rýchlo prefackala. Aby sme mali istotu, Monika vedľa mňa sledovala cestu na svojej vlastnej navigácii v mobile. Prechádzali sme cez Maďarsko a odtiaľ sme mali namierené už priamo do Chorvátska. Navigácia nás však ešte na maďarskom území nečakane priviedla k slovinským hraniciam. Na toto som nebol pripravený a otočiť som sa nechcel.

V tej sekunde ma oblial pot. Riskovať mastnú pokutu bez slovinskej diaľničnej známky by bolo nezodpovedné. Zavolal som staršiemu synovi. Ten našťastie zareagoval okamžite a kúpil nám známku online. Lenže ja, nervózny šofér, som nevydržal čakať na potvrdenie a vyrazil som ďalej. SMS o platnosti známky mi prišla na displej až po 20 minútach jazdy po slovinskej diaľnici.

Naše blúdenie tým však neskončilo. Navigácia občas reagovala oneskorene, prípadne sme jej pokyny zle pochopili. Zrazu sme sa ocitli hlboko vo vnútrozemí Slovinska. Cesta sa kľukatila, systém nás neotočil, ale hnal ďalej cez dedinky. Nakoniec sme to predsa len zvládli a dorazili do Záhrebu, kde sme mali naplánovaný nocľah. Mám už takmer sedemdesiat rokov a odšoférovať takúto trasu na jeden šup by bolo pre mňa, ale aj pre Moniku a Michala, príliš veľké sústo. Rovnaký model s medzipristátím sme preto zvolili aj pri ceste domov.

Ponorková choroba na štyroch kolesách

Dovolenka v aute nie je len o kilometroch, ale aj o psychike. S Monikou sme spolu už 38 rokov. Milujeme sa, no netvárme sa, že u nás neustále svieti slnko. Vieme sa pohádať tak temperamentne, že by sa vzduch dal krájať.

A teraz si predstavte ten tlak: zablúdili ste, vonku je horúco, syn vzadu začína byť nepokojný a vy sedíte v plechovej krabici, kde nemôžete tresnúť dverami a odísť do vedľajšej izby. Samozrejme, že sme sa pochytili za vlasy. Išlo o úplné malichernosti spojené s tým, kto zle odbočil a prečo navigácia mlčí.

Píšem o tom úplne otvorene. Nechcem, aby si niekto pri čítaní tohto blogu myslel, že sme dokonalá, bezchybná rodinka z reklamy. Mám kopec chýb, ktoré sa dajú len ťažko ospravedlniť. Niekedy Monike s úsmevom hovorím, že ja sám so sebou by som v jednej domácnosti žiť nechcel a úprimne ju obdivujem, že to so mnou dáva. Aj takéto búrky však k nášmu životu patria a Michal ich s nami prežíva tiež.

Kamienkový „chodník“ pod vodou a boj s vlnami

Naším cieľom bol malý, útulný, samostatný apartmánový domček na ostrove Vir, kde sme mali absolútne súkromie. Hneď po vybalení kufrov sme vyrazili na prieskum pláže. Hľadali sme jediné: bezpečný a plynulý vstup do mora pre Michala.

Prvý kontakt s pobrežím priniesol pre Moniku obrovské sklamanie. Pobrežie bolo divoké, skalnaté, s betónovými mólami a strmými schodíkmi do vody. Pre dospelého muža s DMO a sťaženou motorikou to bola neprekonateľná bariéra. Nevzdali sme sa však. Kráčali sme ďalej po pobreží a po pár stovkách metrov sme objavili našu spásu – pláž s upraveným, pozvoľným vstupom vysypaným drobnými kamienkami, ktorý pod hladinou vytváral akýsi bezpečný chodník.

Na druhý deň ráno sme sa po raňajkách obliekli do plaviek a vyrazili k moru, ktoré sme mali od apartmánu asi 200 metrov. Pláž bola poloprázdna, čo pre nás bola obrovská výhra. Našli sme si strategické miesto pri lavičke.

Pred samotným vstupom do vody však prichádza na rad naša každodenná logistika. Michal nosí pod plavkami plienku. Maskujem ho veľkým uterákom, zatiaľ čo mu Monika rýchlo a obratne plienku dáva dole. Obúvame špeciálne topánky do vody, Michalovi navliekame nafukovacie rukávniky a môžeme ísť na to.

Stojíme na okraji príboja. Voda sa zdá byť po horúcom slnku ľadová. Michal sa okamžite začína mračiť, vzpiera sa a odmieta urobiť krok. Ako otec musím ísť príkladom. So sebazaprením skáčem do vĺn. Po pár sekundách je voda úžasná, čo dodá odvahu Monike s Michalom, ktorí ma nasledujú.

Naše plávanie nevyzerá ako z olympijského bazéna. Je to neustály kruh okolo nášho syna. Michal sa plne spolieha na našu podporu. Kvôli obmedzeniam vyplývajúcim z DMO ho musíme vodou neustále jemne navigovať, posúvať a ťahať. Najkrajšie momenty prichádzajú, keď sa Miško prevalí na chrbát, uvoľní sa, prispôsobí sa vlnám a s tichou radosťou sa nechá nadnášať morom. Vo vode takto dokážeme stráviť aj celú hodinu.

Pohľady okoloidúcich a sladká odmena za odvahu

Po hodine vo vode nasleduje rýchly presun. Usušíme sa, no prebaľovať dospelého chlapa priamo na pláži už z rešpektu k jeho dôstojnosti nerobíme. A tak kráčame do apartmánu.

Niekedy je to ťažké. Počas prechádzok po meste sa za nami ľudia, a najmä deti, často otáčajú. Nechápu, prečo sa taký veľký, urastený chlap občas pri chôdzi kvôli DMO a pridruženým ťažkostiam tacká na všetky svetové strany a vydáva zvláštne, hlasné zvuky. Kedysi nás tieto pohľady boleli, dnes ich prijímame s pokorou ako súčasť našej reality. Michal je náš syn a my sme na neho hrdí.

Po návrate na apartmán spoločne ukuchtíme rýchly obed alebo sadneme do auta a zájdeme do reštaurácie. S Miškom je to v reštauráciách niekedy hop alebo trop – neznáša dlhé čakanie na jedlo. Vyvinuli sme preto funkčnú taktiku: objednáme jedlo a kým ho kuchár pripraví, ja sa s Michalom prechádzam vonku. Keď pristane voňavý tanier na stole, vrátime sa. Monika ho trpezlivo nakŕmi a keďže Miškovi nesmierne chutí, obed prebieha v absolútnom pokoji.

Poobede patrí sieste. Spoločne si s Miškom pospíme a okolo piatej popoludní, keď slnko stráca svoju spaľujúcu silu, sa vraciame na pláž. Druhé kolo kúpania si Miško užíva ešte viac. Vidieť na ňom ten pokoj a spokojnosť je pre mňa a Moniku tá najsladšia odmena za všetku tú námahu a strach z cesty a z možného epileptického záchvatu, ktorý sme našťastie vďaka dobrému režimu a pokoju nemuseli riešiť.

Večer, po ľahkej večeri, sa ešte ruka v ruke prechádzame pobrežím a nasávame slaný morský vzduch. Takto, v pokojnom, stereotypnom, no pre nás vzácnom rytme sme prežili každý jeden deň. Stihli sme dokonca aj malé výlety – navštívili sme čarovnú zrúcaninu stredovekého hradu Kaštelina priamo na pobreží a v iný deň zasa malebné, historické mestečko Nin.

Zvládli sme to!

Dovolenka ubehla rýchlejšie, než by sme chceli. Keď spätne hodnotím celú túto našu veľkú prímorskú dovolenku, musím zložiť pred mojím synom klobúk. Michal bol skvelý. Cestu domov zo Záhrebu sme dokonca zvládli bez jedinej zastávky – čistých päť hodín jazdy.

Bolo to úžasné, oslobodzujúce a krásne. Dokázali sme si, že hranice (tie geografické, zdravotné aj tie v našich hlavách) sa dajú prekonať. A už teraz, keď píšem tieto riadky, s Monikou potichu spriadame plány, kedy si tento náš chorvátsky útek k moru opäť zopakujeme.