Pomôžte nám pomáhať
Správy
Náš všedný deň s Miškom: O únave, malých radostiach a novom pokoji
Každé ráno má rovnaký scenár, a predsa je každé iné. Moje dni sa už dlhé roky krútia okolo najmladšieho syna Michala. Posledné mesiace sú pre nás oboch náročné – Miško v noci zle spáva, často sa budí a zostáva hore aj dve hodiny. Keď potom ráno zazvoní budík, vstávam unavený a vyčerpaný. Moja manželka Monika je v tom čase už v práci, a tak sme na tie prvé ranné rituály s Miškom sami dvaja.
Našou prvou spoločnou výzvou dňa sú schody. Prekonávame ich pomaly, schodík po schodíku. Nasledujú raňajky a príprava na odchod do domova sociálnych služieb (ZSS Rosa). Pre Miška je toto miesto nesmierne dôležité. Je tam vo svojom svete, medzi rovesníkmi, a táto zmena prostredia mu veľmi prospieva.
Kým je syn v bezpečných rukách, ja získavam pár hodín pre seba. Vybavím drobné nákupy, upracem, čo treba, alebo sa venujem svojim záujmom. Piatky sú však iné – tie patria mojej srdcovke, koňom. Chodievam k nim čistiť podstielky a táto manuálna práca pri zvieratách je pre mňa úžasným psychickým resetom.
Popoludní sa kolotoč opäť roztáča. Vyzdvihnem Miška zo ZSS Rosa a doma ho čaká zaslúžený oddych. Vtedy sa snažím na chvíľu vypnúť aj ja a dočerpať energiu, ktorú mi noc vzala. Po olovrante však už nesedíme doma. Berieme nášho psa Sally, pridá sa k nám Monika a vyrážame na prechádzku po okolí. V našej štvrti nás už takmer každý pozná. Tieto chvíle, keď sa s ľuďmi navzájom zdravíme a prehodíme pár slov, nám dávajú pocit, že sme pevnou súčasťou komunity.
Večer už plynie v pokojnejšom tempe. Miško pozerá svoje obľúbené rozprávky, pri ktorých neskôr aj večeria. Okolo ôsmej ho začíname chystať do postele, no kým naozaj zaspí, prejde často aj ďalšia hodina či dve. Až keď dom stíchne, máme s Monikou čas sadnúť si k televízii, porozprávať sa a uzavrieť ďalší náročný, no naplnený deň.
Stopy, ktoré zanechala pandémia
Život s Miškom si vyžaduje našu plnú, stopercentnú pozornosť. Miško nerozpráva, nedokáže sa sám najesť, napiť, je plienkovaný a jeho chôdza je nekoordinovaná. Každá zmena režimu ho dokáže vyviesť z miery. Veľkou skúškou pre nás bola pandémia. Izolácia zanechala stopy aj na ňom. Začal byť podráždený, zrazu mu prekážal hluk mesta a najviac detský krik. Priznám sa, najprv som si vyčítal, že má „ponorkovú chorobu“ zo mňa – veď kvôli obavám o jeho zdravie sme boli zavretí doma prakticky každý druhý mesiac.
Napokon sme vyhľadali pomoc psychiatra. Lekár mu nastavil liečbu, no hneď na úvod nás úprimne upozornil na vedľajší účinok – postupné ukladanie tukov. Hoci to prinieslo kilá navyše, dnes môžem s úľavou povedať, že situácia je oveľa lepšia. Miško je opäť pokojnejší.
Vďaka tomu sme mohli opäť obnoviť naše rituály. Cez týždeň síce niekedy zažívame stereotyp na prechádzkach okolo domu, no cez víkend to kompenzujeme menšími túrami v lese, ktoré presne prispôsobujeme Michalovým možnostiam. A čo je najdôležitejšie – opäť sme začali chodiť do mesta. Pomaly, krok za krokom, ale s obrovskou radosťou v srdci.




